Železničná stanica z Zagórzi

Zagórz, prvýkrát spomínaný v roku 1412, bol až do 17. storočia osadou v majetku slávneho rodu Tarnawských a neskôr Stadnických, ktorí tu založili slávny karmelitánsky kláštor. Zagórz sa však najviac preslávil ako kľúčový železničný uzol, vďaka čomu získal názov "Brána do pohoria  Bieszczady".

Míľnikom v železničnej histórii Zagórze je rok 1872, kedy sem dorazila železničná trať. Najprv sa osada nachádzala na trase Prvej uhorsko-haličskej železnice, ktorá spájala Przemyśl s Budapešťou, a v roku 1884 bola uvedená do prevádzky Galícijská priečna železnica z Nového Zagórzu do Stróže pri Gorliciach, takže Zagórz bol napojený na Železnicu Karola Ludvíka, ktorá spájala Krakov so Ľvovom.

V krátkom čase sa z malej a chudobnej horskej osady stala jedna z najdôležitejších v Haliči, pracovalo tu údajne až 3 tisíc železničiarov, vznikali nové podniky, vrátane závodu Lipiński zo Sanoku, ktorý tu začal vyrábať vagóny, začalo sa aj s ťažbou ropných ložísk.

Po celé desaťročia - aj v medzivojnovom období a počas komunistickej éry - bol Zagórz spojený s najdôležitejšími centrami krajiny. Ešte v posledných rokoch dvadsiateho storočia sem prichádzali a končili svoju jazdu diaľkové vlaky z viacerých veľkých miest našej krajiny - Varšavy, Lodže, Gdyne a Gliwíc. Turisti potom cestovali autobusom do vybraných miest v Bieszczadoch a Nízkych Beskydách. V súčasnosti je osobná doprava veľmi obmedzená - vlaky premávajú len v smere na Jaslo a Rzeszow.

Napriek tomu sa oplatí navštíviť stanicu v Zagórze, kde bolo vybudované Pamätné námestie na pamiatku bojov z roku 1918, v ktorých boli okrem iného použité dva pancierové vlaky, ktoré postavili železničiari zo Zagórze. Hoci tu nie sú žiadne pancierové vlaky, nachádza sa tu železničný skanzen s atrakciou v podobe historickej lokomotívy TKt48124 z roku 1955.